........................In God We Trust.

Vitajte v Michigane

30. července 2016 v 15:56 | Marilyn
Rozhodla som sa, že celý ten príbeh a uvádzanie do okolností, vysvetľovanie, ako som sa dostala do Ameriky a podobne, nechám na neskôr. Ešte ma na nejakú chvíľu čaká návrat na Slovensko, aby som sa tam pokúsila dokončiť si posledný rok školy, aby som sa tam vydala a aby som medzitým našetrila, aj s mojou drahou polovičkou, dosť peňazí na to, aby to bolo jednoduchšie.
V tejto chvíli si užívam nádherný Michigan, prevažne mestečká Spring Lake a Grand Haven, tak by som sa rada venovala práve tomuto.
Cesta do Ameriky bola príšerná. Posledný pracovný deň bol piatok, reštauráciu sme zavreli o polnoci. Stihla som spať približne tri hodiny a o piatej ráno pre nás prišli rodičia, sestra a brat (tí jeho). Tam sa začal príšerný cestovateľský masaker. Nevyspatá, vyčerpaná po pätnásťhodinovej čašníckej smene som sa o piatej ráno naložila do auta smerom do Bratislavy, odkiaľ sme prestúpili na autobus priamo ku letisku vo Viedni. Všetci okrem nás dvoch mali letenky na to ráno a my sme ostali na letisku sami dvaja, s dvadsaťpäť hodinami čakania pred sebou. Riešili sme to kávou, chytaním pokémonov (k tomu som bola tak veľmi milo navodená, vraj on bude veľmi rád, keď budeme môcť chytať spolu), fajčením, Starbucksom, všemožnými vecami, až kým sme to o šiestej večer (po deviatich hodinách) nevzdali a nešli ku bránam, lebo vidina gaučov sa mi zdala lepšia, než preplnené kaviarne. Tak sme prešli cez prvú bránku, kontrolu, kontrolu pasov, až ku G bránam, aj keď sme ešte nevedeli, odkiaľ letíme. Boli tam fajčiarske bunky, ktoré nás na ten večer zachránili.
Spali sme vedľa seba na tvrdom rovnom gauči, nemali sme veľa vecí, čo sa dali použiť, tak sme mali moju mikinu ako vankúš, jeho ako prikrývku. Letisko bolo prehnane klimatizované, budila som sa na to, že je mi zima, ale spala som prerušovaných desať hodín, do šiestej rána, keď sme sa rozhodli, že ideme do fajčiarskej reštaurácie vo vnútri letiska na kávu. Tam sme aj zistili, odkiaľ presne nám o 10:25 poletí lietadlo do Chicaga.
Tesne pred pol desiatou sme si ešte zásobovali telá nikotínom a išli ku bráne. Kontrola pasu, pečiatka na letenky, mnoho ľudí.
Konečne sme sa dostali do lietadla. Môj prvý let. Tešila som sa, že sa môžem pozerať von oknom, netrvalo dlho, boli sme dva kilometre nad zemou, nad najnižšími oblakmi a už to vyzeralo, ako v inom svete.
Oblaky z vrchu sú omnoho krajšie, než zo zeme.
Stúpali sme ponad celé Rakúsko a Česko, až kým sa výška neustálila na vyše 36000 stopách.
Po chvíli ma letuška požiadala, aby som si zatiahla okienko, čo ma frustrovalo, pretože aby som bola úprimná, už dva týždne pred odletom som bola nepríjemná, označovala celú cestu do Ameriky za ten najhorší nápad a obviňovala Bena, že ma na to nahovoril. Celý let som frfľala, aj keď som už bola celkom nadšená, už pre to, že som bola unavená a vystresovaná z čakania na letisku, nedostatku všetkého, plus som mala obrovské kŕče. Tiež ma vytáčalo, že Ben sa so mnou ani nerozpráva , len pozerá film a keď od neho niečo chcem, tvári sa otrávene. Od toho letu som zopár dní veľa plakala, asi včera bol prvý deň, keď sa mi to nestalo. Tiež sme sa asi tri dni veľa hádali.
Ďalej sme šli ponad Nemecko a Dánsko, Írsko sme akoby lentak šuchli a tu je obrázok Grónska, kde bolo v takej výške mínus 55 stupňov Celzia. Čo ma ale prekvapovalo bolo, že keď sme šli práve ponad Grónsko, bez informácií na obrazovke, ktorá bola predo mnou by som bola schopná prisahať, že letíme desať metrov ponad pevninu.
(Vážne ma mrzí otočenie, no neviem to vyriešiť.)
No a po Grónsku tu bola už len Kanada, prelet ponad celé Lake Michigan a pristátie v Chicagu, štáte Illinois.
Počkali sme, kým všetci vystúpia a šli sme po nich. Bola som vo veľkom strese a nervózna, pretože som to dostala tri hodiny pred pristátím a jediné, čo som mala, bol toaletný papier. Rýchlo som sa snažila nájsť záchod. A keď sa mi to podarilo, museli sme sa s Benom rozdeliť. On išiel uličkou pre občanov Spojených Štátov a ja uličkou pre ľudí prichádzajúcich do krajiny s ESTA visami po prvý raz. Pýtali sa ma veci ako, prečo ste prišli do Štátov? Odkedy ste so snúbencom spolu? On je Američan? Je tu na tomto letisku? Kedy sa budete brať? Ukážete mi spiatočné letenky?
Spiatočnú letenku nemám. Len sa ju chystáme vytlačiť.
Zobrali ma na emigračné, kde som čakala medzi ľuďmi, ktorí boli v Štátoch prvý raz, rovnako ako ja, niečo okolo dvoch hodín, kým mali môj pas a kontrolovali ma. Nikto ničomu nerozumel, dvaja ľudia nestihli prestupný let, jedna staršia pani sa začala dusiť. Naozaj ma každá ďalšia sekunda trávená tam, vytáčala viac a viac, skoro som sa rozplakala aj tam, Bena som esemeskami posielala do tých najhnusnejších miest, keď mi písal, ako to vyzerá, lebo som naozaj nemala poňatia. A vážne som si chcela zapáliť. A vážne som chcela čokoládu.
Keď zavolali moje meno, opàť ma čakala vlna otázok. Ako sa volá váš snúbenec? Spiatočné letenky nemáte vytlačené? Viete sa ku nim dostať cez ten e-mail? Sú na jeho e-maily. Tak ako dlho tu budete?
Dostala som pečiatku do pasu s upozornením: Dva týždne a mohla som odísť. Vytočená do nepríčetna som volala Benovi, môj signál bol dobrý tak na konský pohlavný orgán, poposielala som kadeľahšie každého okolo seba, pred letiskom som si zapálila pri horiacom koši dve cigarety po sebe a čakala, kým ma nájdu. A keď sa to stalo, čakala nás ďalšia cesta trvajúca štyri hodiny. Autom z Chicaga do Spring Lake. Illinois a Michigan delí ešte Indiana. Bola som taká doslova hotová, že som to prespala. V Spring Lake som si dala sprchu, nadávala, že nemôžem s Benom spať v jednej izbe a šla do postele.
Naozaj, tak som si zvykla spať každú noc s ním, že ani na Slovensku niekedy nespím aj celú noc, keď som v posteli sama. Tu sa mi spánok skrátil na polovicu. Ale každý večer pri mne čaká, kým zaspím a ráno ma necháva ho zobudiť.
Bola to naozaj náročná cesta.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Lukáš Havel Lukáš Havel | Web | 30. července 2016 v 21:31 | Reagovat

Přeju hodně hezkých chvil v Americe. A to s tim emigračnim by mě taky vynervilo. Snad se taky někdy taky podívám do USA, zatim můžu jen jezdit na kole. :D

2 Mia Rewlay Mia Rewlay | Web | 31. července 2016 v 10:12 | Reagovat

Nedostatek spánku je šmejd. Doufám, že ti to v Americe vyjde (ať tam děláš cokoliv). Hodně štěstí vám oběma.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

website used as a personal diary
written by Marilyn Grohl